Sbor Českobratrské církve evangelické v Praze Braníku
Uvedený text by nám možno viac zapadal do obdobia po Veľkej noci ako do obdobia, keď sa myšlienkami ešte vraciame do obdobia Vianoc, keď sa ešte vraciame k našim zážitkom.
Ale jeho obsah silno rezonuje práve s prečítaným podobenstvom z Mat. 13. kap. o horčičnom zrne. Je to taká zvláštna situácia, do ktorej sa dostali učeníci a nielen učeníci, ale vôbec celá tá skupinka, čo sa pohybovala okolo Pána Ježiša. Majster tam nie je, zostali sami. A tejto situácii sa venujú všetci štyria evanjelisti, nielen Ján v prečítanom texte, ale aj ďalší. Dokonca s podobnou situáciou sa stretávame aj v Skutkoch, kedy tá malá skupinka, trosky, toho, čo bolo, zostala sama a premýšľali, čo ďalej. Možno sa v myšlienkach vracajú k tomu, čo prežili za posledné 3 dni, za posledné 3 roky. Premietajú si, čo prežili s Pánom Ježišom, to dobré i rôzne ťažkosti, prekážky. To všetko sa im teraz vybavuje. Učeníci si veru takýto koniec nepredstavovali.
Pripomína mi to obraz toho, ako keď sme boli na nejakom divadelnom predstavení, divadelné predstavenie skončilo a a my sa vraciame späť do toho bežného života. To dobré, čo sme tam videli nás nejakým spôsobom poznačilo, naplnilo a znovu sa vrátime späť do „normálneho života“. Vidíme, že niečo podobné sa udialo aj v živote učeníkov. Vidíme to na príklade učeníkov, ktorí sa vracajú z Jeruzalema do Emaus a sťažujú sa: Už je to tri dni, čo sa to všetko stalo a my sme sa nádejali, že uvidíme spásu Izraela a nič sa nedeje. Odchádzajú preč z Jeruzalema, idú svojou cestou tam, odkiaľ odišli. Ďalší obraz učeníkov Petra, Tomáša, synov Zebedeových, Natanael, ako to „zabalili“ a vrátili sa k svojej práci, rybárčine. Zážitok bol krásny, predstavenie skončilo. A teraz sa ukazuje, ako to, čo sme kedysi opustili, je predsa len dobré. Ich sebavedomie sa dostalo na bod mrazu. Ani len nemali byť na čo hrdí. Ten jeden zaprel, že ho nezná, tí ďalší sa rozutekali, keď ich najviac potreboval. Vôbec sa nenachádzali v závidenia hodnej situácii. Oni sami sklamali, zostali sami. Čo teraz, toto mal byť zárodok niečoho, čo Boh zasľúbil, že bude budovať.
Pripomeňme si niektoré udalosti, keď ich sebavedomie bolo hodne vysoko, až moc. Známi je príbeh, keď boli v Cézarei Filipovej. Tam sa Pán Ježiš pýta učeníkov, čo si myslíte, za koho ma pokladajú ľudia. Peter vtedy prehlásil, „Ty si Kristus, Syn Boha živého“. ¬Krásne vyznanie. Dokázal sa ako opravdivý učeník. A Pán Ježiš mu hovorí: „Ty si Peter, skala, a na tejto skale si vybudujem cirkev“. To Petrovi imponovalo. „Na mne bude stáť cirkev, ja som dôležitý“. Trochu mu tam uniklo, čo si neuvedomil, že to nie je on, kto tú cirkev vystaví, ale Pán Ježiš si vystaví svoju cirkev. „Ja si vystavím cirkev, nie ty, Peter, ale ja si ju vystavím“. Ale teba do tohto projektu chcem použiť ako dôležitý kameň môjho projektu.
Ďalší taký príbeh sebavedomých učeníkov sa odohral, keď mali namierené ísť do Jeruzalema a mali prechádzať cez samaritánsku dedinku a nechceli ich tam prejať, a vtedy sa takým spravodlivým hnevom rozčúlili Jakub a Ján: Pane, či chceš, aby sme zoslali na túto dedinu oheň, zničiť ich? Ako to urobil Eliáš. Čo si to dovolili, že Ťa nechcú prijať. A keď porovnáme túto udalosť, ich sebavedomie, ich ľudské hrdinstvo s tým, kde sa nachádzajú teraz, vidíme rozdiel.
Ešte predtým, ako sa tieto udalosti stali, Pán Ježiš predpovedal učením svoje utrpenie, Peter sebavedome vyhlásil: Pane, hotový som ísť s Tebou aj do väzenia aj na smrť. Mat. 26,31- Krásne vyznanie. Ty sa nepoznáš, Peter, ty nie si hotový, to Boh vie, kedy budeš hotový.
Možno si myslíme tiež, ako často sme hotoví. Ale len Pán Boh vie, kedy sme hotoví, kedy ešte musí na nás pracovať.
Zaujímavé je „lobovanie“ Jakuba a Jána: Pane, my si zaslúžime, aby sme mali dobré fleky v tom parlamente Božom, v tom tvojom kráľovstve. Ako často si myslíme, že aké dôležité miesta by mal Pán Boh pre nás pripraviť, veď my sme pre Neho toľko urobili, my sme takí dôležití.
Ďalšia situácia nastala, keď Pán Ježiš išiel na osliatku do Jeruzalema. Ako príjemne sa učeníci cítili, keď tie davy oslavovali Pána Ježiša a oni išli za ním a videli, ako im pod nohy hádzali ratolesti, ako ho oslavovali, to musel byť pre nich krásny zážitok. Áno, to je ono, sme na dobrej strane. Cítili sa byť na to hrdí.
Bola to ťažká situácia aj pre samotných učeníkov. Keď ešte krátko pred ukrižovaním sa porovnávali, kto je z nich ten najdôležitejší. Možno, že nás tiež niekedy napadnú také myšlienky, kto je medzi nami ten najdôležitejší. Poznáme odpoveď Pána Ježiša. Kto chce byť najväčší medzi vami, nech sa stane služobníkom. A ja som presvedčený, že v tom dnešnom prečítanom príbehu takéto diskusie učeníci medzi sebou neviedli, ale boli krotkí ako baránky. Zo strachu pred židmi si zatvorili dvere. Toto boli tí „hrdinovia“.
Je zvláštne, ako Boh pracoval v živote tejto skupiny. Koho si to on vlastne na začiatku povolal. Povolal si rybárov. Vieme, že slovník rybárov asi nebol vyberaný, to boli tvrdí chlapi. Colníci, to boli kolaboranti s Rímom. Zeloti, to boli partizáni. Jakub a Ján, synovia hromu, boli búrliváci. Pán Boh si povolal práve takýchto ľudí, spoločensky nevýznamných, aby toho, čo v očiach sveta nič neznamená, pretváral v ten svoj obraz, v to, na čom on chce postaviť tú svoju cirkev. Hovorí o tom ap. Pavel v liste do Korintu: Čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil. Čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil. A čo je opovrhnuté, to čo nie je, vyvolil si Boh, aby zahanbil, to čo je. Aby Boh bol oslávený vo všetkom. Aby sme si nemysleli, že my sme niečo vytvorili, ale aby všetka sláva patrila Bohu. Toto chcel naučiť a naučil Pán Boh svojich učeníkov a tomuto učí aj nás. Naučiť tomu, že ak sa pred Bohom nestaneme malí, nemôže nás použiť pre svoje kráľovstvo. On musí rásť a ja sa umenšovať, to vyhlásil Ján Krstiteľ.
Pozrime sa ešte na ďalšie takéto príklady:
Známy je príbeh Gedeona. Pred tým, ako ho Pán Boh použil, musel na ňom zapracovať. A keď sa mal postaviť Midiáncom, obrovskej armáde, bolo ich ako piesku mora, ako kobyliek. Gedeon dal horko ťažko 30.000 bojovníkov, ale Pán Boh mu hovorí, že je to moc. Potom sa počet zredukoval na 10.000. Ale pre Boha bol aj tento počet vysoký. Nakoniec zostalo len 300 bojovníkov. A to preto, aby si nikto z vás nemyslel, že vy ste zachránili Izrael, ale že som ja konal, hovorí Boh. To je moja záchrana, nie Vaša. Toto je moje dielo.
Podobne pracoval na ďalších Božích ľuďoch predtým, ako si ich použil pre dôležité úkoly. Pracoval na Dávidovi. Poznáme príbeh Dávidov. Boh ho nezobral a neposadil hneď na trón. Na to, aby sa stal Božím klenotom, musel veľmi ťažko na ňom pracovať. Dávid si to musel odskákať.
Môžeme pokračovať príbehom Jozefa. Rozmaznaný mladík, ktorý donášal na svojich bratov. Aj na ňom Boh tvrdo pracoval a pre Jozefa to nebolo jednoduché, ako ho Boh otesával a učil pokore. Keď bol vo väzení, sťažoval si, že je neprávom väznený, že nič neurobil, za čo by si zasluhoval trest. Po čase, keď stál pred faraónom, tam už bol hotový Jozef, boží človek, ktorý si už nesťažuje, že strávil niekoľko rokov vo väzení neprávom, ale hovorí: AK Boh bude chcieť, faraón, dá ti poznať, čo znamená tvoj sen. Boh je ten dôležitý. A k tomu chcel Boh vychovať Jozefa a tak vychováva aj nás.
Vrátime sa k nášmu príkladu zŕn, ktoré som ukázal deťom. Takto to bolo asi v tom bežnom živote, keď chodil pán Ježiš po zemi. Vzal jedno to malé zrnko a hovoril im: takýto máte byť vy. K tomuto vás chcem doviesť. Aby ste pochopili, že až vtedy, až budete takí, ako to ,malé zrnko, budete pre mňa použiteľní. Pokiaľ si budeme myslieť, že my niečo znamenáme pred Bohom, „ pane Bože, veď my sme takí dobrí, predsa Ty si nás nemôžeš nevšímať“, sme pre neho nepoužiteľní, pokiaľ nebudeme, ako tie najmenšie zrnká. Mám tu rôzne zrnká, oveľa krajšie, ako je to horčičné. Sú tu červené, zelené, rôzne farebné. To by sa nám možno viac pozdávalo, ako to najmenšie, horčičné, bezvýznamné. Je to vlastne plevel. Keď ho chytíme medzi prsty, ani ho nevidíme. Ale len vtedy nás môže Pán Boh použiť. Ale musíme si uvedomiť, že Božím cieľom nie je, aby sme tým zrnkom zostali. Ani u učeníkov to nekončí tam, ako boli zatvorení. to nie je koniec, ale začiatok. Začiatok, kedy niečo odumiera a začína rašiť niečo nové. Keď to naše ľudské „JA“ odumiera, a začína v nás rašiť to Božie. a to je ten Boží zázrak. Možno sa niekedy cítime opustení, sami, ale Boh nás neopustil On berie to malé zrniečko a chce zasadiť do Božej pôdy, aby sme vzklíčili a prinášali to dobré ovocie skrze Ducha Svätého. Možno si položíme otázku: Kde je to Božie kráľovstvo. Je to jednoduché, je všade tam, kde to malé zrnko vzklíči. Ak vzklíčilo v Tvojom živote, tak tam je Božie kráľovstvo. Ak vzklíčilo v našom zbore, tak tam je Božie kráľovstvo.
Skutočné kresťanstvo nebolo nikdy masovou záležitosťou a opravdivých kresťanov bolo vždycky málo. Sila kresťanov však nespočíva v ich množstve, ale kvalite. Vagón obilia, ktoré stratilo klíčivosť, nikdy nevyváži cenu jedného dobrého. Lebo iba toto jediné semienko zaisťuje ďalšie pokračovanie života.
Tento citát sa mne osobne veľmi páči. Byť tým semienkom, ktoré nestratilo klíčivosť, ale v tej Božej pôde nesie ovocie.
Nezáleží na množstve. Možno ste boli dnes ráno sami z celého baráku, ba možno aj sídliska, kto išiel do kresťanského zboru, jedno akého, na bohoslužby. Ale buďme tým dobrým semenom práve v našom baráku, sídlisku tým dobrým semenom, semenom v Božích rukách. V rukách toho dobrého hospodára. On sa postará o to, aby to zrnko vzklíčilo a prinieslo úrodu. Pán boh vedie aj nás rôznymi ťažkosťami v živote, podobne, ako učeníci, cítime sa opustení, že už ani Boh nie je s nami. Toho, ktorého sme milovali nám vzali. Čo teraz. Ale toto nie je cieľ, kam nás chce Pán Boh doviesť, on nás chce tým previesť a vychovať. Aby sme si uvedomili, že nie sme to my, na kom stojí Božie kráľovstvo, ale my sme jeho súčasťou. Staviteľom je Boh, nie my.
Na záver chcem vyjadriť túžbu, aby sme dovolili Pánu Ježišovi vstúpil do nášho života.
Otvorme Bohu dvere našich sŕdc, životov, aby nemusel k nám vchádzať cez zamknuté dvere.
Tento text kopíruje životnú cestu apoštola Petra, ako sa vyvíjal, čím prechádzal, ako rástol a kam sa dostal. A premýšľajme i nad svojim životom, ako Boh v našom živote pracoval a pracuje. Kiež by sme spolu s Petrom mohli vyznať: Áno, je to tak, je to pravda.
A keď ste už zobliekli všetku zlosť, všetku falošnosť, pokrytectvo, závisť a všetky ohovárky, ako teraz narodené nemluvniatka túžte po duchovnom čistom mlieku, aby ste ním rástli na spasenie, keďže ste už okúsili, že Pán je dobrý. Pristupujte k Nemu, živému kameňu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu a aj vy sami, ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňzstvo, aby ste prinášali duchovné obete, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.
Amen.
Dušan Bruncko