Sbor Českobratrské církve evangelické v Praze Braníku
Ako dôležitá je pre Vás viera? To je otázka, ktorú nám môže položiť vlastne ktokoľvek. Je nesmierne dôležité, aby sme si ju čas od času položili sami. Ako dôležitá je pre mňa moja viera? Ako dôležité je pre mňa to, že patrím Ježišovi Kristovi? Ako dôležité je pre mňa žiť v Božej blízkosti?
Prečítaný text tesne predchádza udalosti z prvého čítania a je jeho logickým vyústením. Túto udalosť popisuje aj evanjelista Matúš v 20. kapitole, ale s tým rozdielom, že za Ježišom prichádza spolu so synmi aj ich matka. Rodičia prirodzene túžia zaistiť svojim deťom uznanie a dobré spoločenské postavenie. Evanjelista Matúš spomína matku synov Zebedeových ešte raz a to pod krížom spolu s ďalšími ženami a Máriou. Niektorí vykladači sa domnievajú, že bola sestrou Ježišovej matky Márie a možno že práve tento príbuzenský vzťah ju viedol k vyjadreniu prosby o povýšení jej synov. Marek v prečítanom texte uvádza len samotných synov, Jakuba a Jána. Jak u Matúša tak i u Marka sú hlavnými aktérmi práve Jakub a Ján. Ako čítame aj u Matúša, „keď to počuli ostatní desiati nahnevali sa na oných dvoch bratov“. Teda, nie na ich matku, ale na nich.
Ocitáme sa v období tesne pred poslednými udalosťami, zajatím Ježiša a jeho ukrižovaním. Boli na ceste do Jeruzalema a Ježiš išiel pred nimi; oni žasli a báli sa (v. 32). Z toho, čo počuli pred chvíľou mali pekný zmätok. Na ceste ich zastavil bohatý mládenec, ktorý prejavil „vážny“ záujem o večný život, ale moc nepochodil. Kto teda môže dostať večný život, keď nie tento človek? Celé je to akési divné. A keď im Ježiš povedal, že „Ľahšie je ťave (velbloudovi) prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva Božieho“, čítame, že učeníci ešte väčšmi užasli a hovorili medzi sebou: Kto teda môže byť spasený? Tu Peter, hovorca ostatných, nabral odvahy a hovorí Ježišovi a pýta sa Ho: „Ajhľa, my sme všetko opustili a nasledovali sme Ťa. Čo budeme mať za to?
A do tohto zmätku prichádza Ježiš, berie si stranou dvanástich a začal im hovoriť, čo sa má s ním diať v Jeruzaleme. Hovorí im o tom, že bude vydaný veľkňazom a zákonníkom, odsúdia ho na smrť. Budú sa mu posmievať, pľuvať na neho, zbičujú ho a potom zabijú. A že na tretí deň vstane z mŕtvych. Moc tomu nerozumejú, ale tušia, že niečo sa stane. Spomenuli si, že im Ježiš o tom hovoril už dva krát predtým.
Možno v tejto situácii dokážeme aspoň trochu pochopiť Jakuba a Jána. Pre Ježiša opustili všetko, opustili loď, siete – zdroj ich obživy, opustili svojho otca Zebedea a vydali sa za Ježišom. Nebola to malá obeť, a tak chcú mať istotu, že niečo za to dostanú. Veď aj počas celých troch rokov im dvom a ešte aj Petrovi, Ježiš preukazoval zvýšenú priazeň. Patrili do toho najužšieho kruhu učeníkov. A tak logicky, malo by to tak aj zostať. Nie? Premenenie na vrchu, Mt 17, (Peter, Jakub a Ján); Vzkriesenie Jairovej dcéry Mk 5,37 (A nikomu nedovolil, aby ho nasledovali, len Petrovi, Jakubovi a Jánovi);
pri poslednej večeri v J 13 čítame, že jeden z jeho učeníkov, ktorého Ježiš miloval, spočíval na prsiach Ježišových a tomu dal Peter znamenie, nech sa Ježiša opýta, kto je ten zradca; v Getsemane Mt 26,37 (Pojal so sebou Petra, Jakuba a Jána).
Priznajme si, ako blízko máme aj my k tomuto mysleniu. Vykonáme niečo pre Boha, obetujeme mu svoj čas, energiu, niekedy možno materiálne veci a očakávame, že Boh nám to vynahradí. Že si získame Jeho zvláštnu priazeň. Tomuto sa hovorí obchod. To nie je prejav lásky a pokory. Opravdivá láska keď niečo dáva, nečaká, že za to niečo dostane. „Sluhovia neužitoční, vykonali sme, čo sme boli povinní vykonať.“
„Čo chcete, aby som Vám urobil?“ (v. 36) Pýta sa Ježiš Jakuba a Jána. Podobnú otázku čítame o niekoľko veršov ďalej. Ježiš sa pýta slepého Bartimea, ktorý na neho kričal a volal: „Ježiš Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ Ježiš si ho zavolal k sebe a pýta sa ho: „Čo chceš, aby som Ti urobil?“
Ó, kiež by sme aj my poznali a pochopili hĺbku a zmysel Ježišovej cesty do Jeruzalema. Kiež aj nám otvorí oči poznania, aby sme cez našu telesnú obmedzenosť a duchovnú slepotu poznali tú prenesmiernu hĺbku Božej milosti, tak ako ju neskôr poznali aj Jakub a Ján.
Jakubovi a Jánovi kladie akúsi zvláštnu otázku, akoby mimo tému. Pýta sa ich: „Či môžete piť kalich, ktorý ja pijem, alebo byť pokrstení krstom, ktorým som ja pokrstený?“ (v. 38). – Môžeme.
Pán Ježiš ide cestou na Golgotu.“ Toto je moja práca, moje poslanie, moje dielo, tá najcennejšia obeť za hriechy. A túto obeť zmierenia môžem priniesť len JA. Áno, vy tiež budete piť kalich utrpenia, ale nie za hriechy tohto sveta, ale pre mňa, pre moje meno. Budete pokrstení krstom, ktorým som bol aj ja pokrstený na svedectvo, že patríte mne.“
Tento zápas musí Ježiš vybojovať sám. Priniesť obeť za moje aj za Tvoje hriechy. Zomrieť namiesto nás. Áno, na Golgote vidíme ešte dve miesta, po Jeho pravici aj po ľavici. Ale to nie je to, o čo žiadali Jakub a Ján. Golgota je miestom, kde sa vynášal trest. Áno, naše miesto nie je ani vpravo od Ježiša ani vľavo, ale je uprostred. Tam, kde visí Ježiš. Pane, „otvor nám oči“, aby sme poznali a videli, že to miesto uprostred bolo miesto pre mňa. Toto je cesta, ktorá vedie do Božej blízkosti, do večnosti.
Čo asi viedlo učeníkov Jakuba a Jána, že prišli za Ježišom s touto prosbou. Zdá sa, ako keby to bolo u učeníkov normálne – a nie len u nich. Viackrát sa hádali učeníci medzi sebou, kto z nich je najväčší, najdôležitejší. No predsa my, nás berie Ježiš všade so sebou, venuje nám zvýšenú pozornosť. A tak by nebolo na škodu si to miesto zarezervovať aj potom. Po jednej takejto hádke učeníkov (Mk 9), si ich zavolal Ježiš stranou a povedal im: „Ak niekto chce byť prvý, nech slúži všetkým“. A vôbec, v tom Božom kráľovstve je to „nejaké divné“, všetko naopak:
Pán Boh to s tým jeho kráľovstvom akosi nezvládol. Alebo, že by naša myseľ, naše hodnoty boli zdeformované hriechom? Diabol veľmi dobre vie, kde sme najviac zraniteľní. Vie pohladiť naše EGO. „Čo by Pán Boh bezo mňa robil? Veď ja som pre zbor, cirkev, skupinku … nepostrádatelní“. Ja sa pre Boha toľko obetujem. Ale pozor. Môže to byť naozaj aj pravda. To je výborné, ak slúžime Bohu, ak sa pre Boha dokážeme zriecť všetkého a nasledovať ho. Učeníci skutočne všetko opustili…, Len pozor na pýchu. Aby sme si nemysleli, že sme viac, ako brat alebo sestra vedľa mňa. Že ja si zasluhujem extra Božiu pozornosť. Nespoliehajme sa na to, čo sme my pre Ježiša urobili, ale čo on urobil pre nás.
A reakcia učeníkov nenechala na seba dlho čakať. Konflikt bol na svete. Ešte že mali pri sebe Ježiša.
Kiežby sme aj my mali Ježiša pri sebe, pri všetkých našich nedorozumeniach, problémoch, sporoch a to nielen v zbore, ale aj v rodine, v práci, v každodennom živote.
Pán Ježiš sa Ťa dnes pýta, čo chceš, aby som Ti urobil?
Môžeme mu predložiť dlhý zoznam, čo všetko by sme chceli, ale…
Kiež by sme spolu s Bartimeom zvolali: „Pane nech vidím“. Nech vidím seba takého, aký doopravdy som, ako ma vidíš Ty, moju nehodnosť a Tvoju slávu, moju slabosť a Tvoju silu, môj hriech a Tvoje odpustenie a spásu. Nech vidím nie len seba, ale predovšetkým brata. Nech vidím núdzneho, kto potrebuje moju pomoc, radu, povzbudenie. Kto potrebuje Teba.
To je tá pravá služba Bohu a nasledovanie.
Dušan Bruncko