Sbor Českobratrské církve evangelické v Praze Braníku
Týždeň po svätodušných sviatkoch si pripomíname sviatok Svätej Trojice.
Dnešným sviatkom Svätej trojice končí liturgická, alebo slávnostná polovica Cirkevného roka, ktorá sa skladá z troch sviatočných okruhov: vianočného, veľkonočného a svätodušného.
Zhrňuje 3 biblické pravdy:
Máme trojjediného Boha, ktorý sa takto predstavuje už v Starom zákone a vidíme, ako tento trojjediný Boh koná aj dnes.
Dnešný text je tak troch zvláštny. Keď som si ho pred časom čítal, dosť hlboko na mňa zapôsobil, oslovil ma. Videl som v ňom i môj príbeh a náš príbeh. Je úžasné, ako Boh na jednej strane preukazuje svoju spravodlivosť a zároveň i svoje milosrdenstvo. K tomu sa ale ešte dostaneme. Poďme si najskôr priblížiť pozadie celého príbehu, čo mu predchádzalo. Pripomeňme si známe udalosti, ktoré poznáme možno už od besiedky a pokúsme sa vytvoriť si ucelený obraz a čím môže prehovoriť aj k nám. Nejde nám v tomto príbehu o dejepis.
Táto udalosť zo života kráľa Dávida patrí medzi tie menej známe. Známejšie je trebárs jeho pomazanie za kráľa, kedy sa prorokovi Samuelovi podarilo až na ôsmy pokus určiť toho pravého „kandidáta“. Keď bol prorok Samuel očarovaný Dávidovými bratmi, ich urastenou, krásnou postavou, prehovoril Hospodin k Samuelovi:
„Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce“ (1. Sam. 16,7).
A keď Samuel pomazal Dávida za kráľa, čítame, že: „Duch Hospodinov zostúpil na Dávida“. K Dávidovi sa priznáva sám Hospodin, že on je jeho pomazaný. Boh vydáva o ňom neskôr toto svedectvo: „Dávid zachovával moje príkazy a chodieval za mnou celým svojím srdcom, takže činil len to, čo je správne v mojich očiach.“ 1. Kráľ. 14,8. Boh má s Dávidom svoj plán, stane sa otcom toho skutočného večného Kráľa, ktorý sa má narodiť neskôr . Presuňme sa o približne 1000 rokov neskôr. Až veľmi nápadne nám príbeh pomazania Dávida za kráľa nad Izraelom, pripomína „pomazanie iného kráľa“ – krst Ježiša v rieke Jordán. Len sa nám trochu zmenili postavy. Namiesto Samuela tu máme Jána Krstiteľa, a namiesto Dávida – Ježiša „Syna Dávidovho“. Evanjelisti Matúš, Marek i Lukáš nám popisujú túto udalosť, že keď Ján pokrstil Ježiša a ten vychádzal z vody, zostúpil na neho Duch Svätý a z neba zaznel hlas: „toto je môj milovaný Syn, v Tebe sa mi zaľúbilo“.
Prenasledovanie Dávida zo strany kráľa Saula je obdobím, ktoré by sme mohli nazvať Božou univerzitou, ktorú musel Dávid absolvovať. A môžeme povedať, že s červeným diplomom. O Dávidovi sa dozvedáme, že predtým, ako bol pomazaný za budúceho kráľa, bol pastierom oviec a miloval Hospodina. A keďže mal pri pasení stáda veľa času, skladal piesne a chválil Hospodina. No napriek tomu ešte nebol pripravený prevziať tú obrovskú zodpovednosť za Izraelský národ. Musel prechádzať nejednou ťažkou skúškou, kedy mu neraz išlo o život. Boh ho chcel naučiť pokory, oddanosti a plnej dôvere, čo bude ako budúci kráľ určite potrebovať. Apoštol Peter píše o skusovaní našej viery ako o zlate, ktoré je skúšané v ohni a tavením sa očisťuje. (1Pt. 1,7)
O Ježišovi je napísané v liste Židom: „Hoci bol Božím Synom, naučil sa poslušnosti tým že trpel. A stal sa pôvodcom večného spasenia“
Pozrime sa teraz na druhú hlavnú postavu z nášho príbehu. Je ňou Mafibóšet. Prvá a pomerne krátka zmienka o ňom je v 2. Sam. 4,4 kde čítame: „Avšak Jonatán, syn Saulov, mal syna chromého na obidve nohy. Mal päť rokov, keď z Jezreelu došla zvesť o Saulovi a Jonatánovi; vtedy ho jeho pestúnka vzala a keď náhlivo utekala, spadol jej a okrivel“. Čo sa to v tom Jezreeli stalo? Vieme, že kráľ Saul viedol jednu z mnohých vojen s Pelištejcami. Vytiahol tento krát do boja i spolu so svojimi troma synmi. Predpokladal hladké víťazstvo a jeho synovia musia byť predsa u toho. Izraelci však nemohli odolať presile Pelištejcov a dali sa na útek. V boji zahynul kráľ Saul a jeho traja synovia.
Čo bolo príčinou Saulovho pádu? Toho, ktorého Hospodin ustanovil za kráľa nad Izraelom? Ktorý mal byť pýchou Jeho ľudu? Ktorého si Jeho vyvolený národ vynútil? Prorok Samuel bol svedkom toho, ako si Izrael vyžiadal kráľa. Chceli byť ako iné národy. Argumenty Samuela odmietli, „nechceli ho počúvať, ale volali: Nie, ale kráľ bude nad nami“.
Bol to Saulov hriech, ktorý viedol k tomu, že ho Boh zavrhol. Mal za sebou ešte len prvý rok kraľovania a už vzal veci do svojich rúk. Nebudeme si to dnes čítať, nájdeme to v 1. Sam. 13. kap. Saul zo strachu pred Pelištejcami sa rozhodol sám obetovať Hospodinu, aby si naklonil priazeň Hospodinovu, konal kňažskú službu miesto Samuela, keďže ten sa opozdil. „Nato Samuel povedal Saulovi: Nerozumne si konal, lebo si nezachoval prikázanie Hospodina, svojho Boha, ktoré ti dal. Už teraz by bol Hospodin potvrdil tvoje kráľovstvo nad Izraelom na večné veky.“ Mohol dostať viac?
Hriech pripravil Saula a jeho potomstvo o kráľovstvo, ktoré mu malo platiť na večné veky.
Áno, bol to Saulov hriech – zásah do Božej kompetencie, autority, čo viedlo k jeho zavrhnutiu, a ktorý ho pripravil o kráľovstvo a vyvolenie. Znamenalo to tragédiu a smrť nielen pre neho samotného, ale i jeho rodinu. Jediný Mefibóšet ostal nažive. Ale i ten v dôsledku toho, čo sa stalo, neostal bokom. Pri úteku utrpel úraz a zostal ochrnutý. Odkázaný na pomoc druhých, žije niekde Lódebaru v dome Makira, syna Amielovho. „V zapomenutí“
Smutný príbeh.
Dovoľte mi prejsť z tohto príbehu do toho nášho, ktorý sa dotýka aj nás osobne a ktorý je veľmi podobný s práve s týmto. A myslím, že Boh chce práve cez príbeh Dávida a Mefibóšeta hovoriť aj k nám do dnešnej doby. Vidím tam veľmi silnú paralelu.
Bol to opäť hriech, ktorý pripravil tento krát nás o kráľovstvo, ktoré malo byť večné. Tak, ako hriech Saulov nemal dopad len na samotného Saula, ale aj na celé jeho potomstvo, tak ani hriech Adamov nemal dopad len na Adama, ale na celé jeho potomstvo. Áno, hovorím o hriechu Adama.
Rim. 5,12 „Preto, ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť, – a tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“
Boh stvoril človeka, Adama, a postavil ho do záhrady Eden, aby ju obrábal a strážil. Mal vládnuť nad celým tvorstvom. Mal kraľovať. Čítame, že Boh ho stvoril na svoj obraz. Akým „kráľom“ mal byť Adam? Akú podobu niesol? – Božiu!!!
V Biblii sa moc nedozvieme, aká bola tá jeho podoba, ako Adam vypadal. Ale môžeme si to odvodiť z vlastností Boha. Bol bez hriechu, svätý, hovoril s Bohom skoro ako „rovný s rovným“, nebolo medzi ním a Bohom žiadnej prekážky. A podľa všetkého bol nesmrteľný, lebo ako sme čítali v Rim. 5,12, smrť prišla až skrze hriech.
A čo zostalo z tohto obrazu? Nedokonalý, zranený, poškodený rám. Človek Adam tento obraz zničil, nezostalo z neho nič. Prišiel o svoje kráľovstvo a žije v hriechu.
1M. 5,1b–3: „Keď Boh stvoril človeka, učinil ho na Božiu podobu. Ako muža a ženu ich stvoril; keď ich požehnal, v deň ich stvorenia dal im meno Človek. Keď mal Adam 130 rokov, splodil syna sebe podobného na svoj obraz a dal mu meno Šét.
Ale Boh neprestal milovať človeka. „Lebo tak Boh miloval tento svet, Teba i mňa, že poslal svojho Syna Ježiša Krista, aby sme nezahynuli, ale získali späť večnosť, miesto pri jeho kráľovskom stole.
Čo sme čítali v dnešnom texte o Dávidovi, 1. verš? … Ostal ešte niekto, komu by som mohol preukázať milosrdenstvo kvôli Jonatánovi? Nie preto, že by si to kráľovský rod zaslúžil. Z toho zostali len trosky o ktoré sa vôbec nemusel starať. Áno, ale kvôli Jonatánovi, Saulovmu synovi, ktorý mu nie raz zachránil život. A priateľstvo medzi Dávidom a Jonatánom je pokladané za vzor hlbokého, čistého a úprimného priateľstva. Jonatán pochopil, že Dávid je Bohom vyvolený k tomu, aby kraľoval namiesto jeho Otca v Izraeli. A v jeden taký rozhodujúci deň uzavreli zmluvu medzi sebou (1. Sam. 20,16). Jonatán okrem iného zaviazal Dávida sľubom, že „ak zomriem, neodopri svojho milosrdenstva môjmu domu vtedy, keď do jedného vyplieni Hospodin Dávidových nepriateľov z povrchu zeme“. „A Jonatán znovu uistil Dávida prísahou o svojej láske k nemu, lebo ho miloval, ako seba samého“. (v. 17).
Jer. 31,33–34, Žid. 10,16–17): Boh dáva zasľúbenie s príchodom Ježiša na tento svet: „Toto je zmluva, ktorú uzavriem s nimi, až uplynú tie dni, hovorí Pán; Svoje zákony im vložím do sŕdc a vpíšem im ich do mysle a na ich neprávosti nepomyslím viacej.“ Boh uzatvára novú zmluvu a otvára nám novú cestu do svojho kráľovstva, ktoré sme stratili – kvôli nám? Nie, ale kvôli Ježišovi.
1J. 3,1–2: „Viďte, akú lásku dal nám Otec, aby sme sa menovali dietkami Božími; a nimi sme. Milovaní, teraz sme dietkami Božími, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je.
Boh nám v Ježišovi vrátil nielen kráľovstvo –
1Pt. 2,9: „Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňažstvom, svätým národom, vlastným Jeho ľudom.“
– ale i svoj obraz. Budeme ako On, jemu podobní. Vracia nám ten obraz, ktorý sme kedysi stratili. Zahladil naše priestupky, posväcuje nás skrze Ducha Svätého a vracia nám i večnosť.
(v. 11b) „Mefibóšet však jedával pri Dávidovom stole ako jeden z kráľovských synov“. Úžasné. Boh nám zasľúbil tiež, že pre Ježiša budeme aj my sedieť spolu pri jednom stole v Jeho kráľovstve.
1. Kor. 2,9 „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do srdca človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.“
Ak si prijal tento dar milosrdenstva a zmierenia z Božích rúk, ďakuj mu. Raduj sa z Jeho prítomnosti v Tvojom živote a z toho, že máš tam pri Jeho stole, v Jeho kráľovstve, pripravené miesto, kde sa teší na stretnutie s Tebou.
Ak si svoj život Bohu ešte neodovzdal, alebo máš pochybnosti pre svoju nehodnosť, spomeň si na Mefibóšeta. To nie je pre naše zásluhy, ale pre Ježiša, ktorý ťa veľmi miluje a zomrel aj za Teba. Lebo chce, aby si bol aj Ty s ním v Jeho kráľovstve. Prijmeš Jeho pozvanie? Izaiáš volá : Hľadajte Hospodina, dokiaľ sa dáva nájsť, vzývajte Ho, dokiaľ je blízko. Neodkladaj svoje rozhodnutie. Tak, ako to urobil Mefibošet, „padol na tvár“ pred Dávidom. A Dávid ho oslovuje menom: Mefibošet. Áno, Boh oslovuje teba aj mňa. Volá nás po mene. Jeho pozvanie je osobné. Boh chce prehlásiť aj o Tebe: „Povolal som Ťa tvojím menom, môj si Ty.“, patríš mne, si moje dieťa, môj syn, moja dcéra.
A na záver ešte jedna výzva, jedno povzbudenie pre nás:
Buďme ako sluha Síba? Keď sa Dávid pýtal, či niekto nezostal z domu Saulovho, komu by mohol preukázať milosrdenstvo, odpovedal: Ja viem o Mefibóšetovi.
Boh sa aj nás pýta: Nevieš o niekom, komu by som mohol preukázať milosrdenstvo pre Ježiša, môjho Syna, aby som ho pozval k svojmu stolu? Aby som ho zachránil? Nevieš o niekom? Hovor o ňom s Bohom.
Dušan Bruncko