Sbor Českobratrské církve evangelické v Praze Braníku
Tento text zaznieva na konci známeho kázania na hore z ev. Matúša (5.–7. kap.) a tesne predchádza podobenstvu o staviteľoch, ktoré zaznelo minulú nedeľu. Som tomu rád, pretože v mnohých bodoch môžeme na toto podobenstvo naviazať. V príbehu o staviteľoch hovorí Ježiš priamo ako o podobenstve, v našom texte Ježiš nehovorí o podobenstve, ale vyznieva to ako príkaz. Napriek tomu je nám ale jasné, že mal Ježiš na mysli oveľa hlbší význam, ako len „cestovnú príručku“. Celý ten záver Ježišovej reči vyznieva ako upozornenie, napomenutie alebo varovanie:
Podobné slová, aké zaznamenal evanjelista Matúš v kázni na hore, uvádza aj Lukáš, ale pri inej príležitosti. I keď svojím posolstvom zapadá práve do záverečných slov kázania na vrchu. V 13. kap. čítame o tom, ako Ježiš chodil po mestách a vesničkách a bol na ceste do Jeruzalema, keď sa ho niekto opýtal: Je to naozaj pravda, že je málo tých, čo budú spasení, zachránení? Prečo len tak málo? Je to naozaj tak ťažké sa tam dostať? Čím to je? To sú tie Božie normy, požiadavky tak vysoké, že na ne málokto dosiahne?
Na to im Ježiš odpovedal: „Usilujte sa vchádzať tesnou bránou, lebo hovorím vám, mnohí sa budú snažiť vojsť, ale nebudú môcť.“ Budú sa snažiť – ale nebudú môcť. Prečo? Z tejto odpovede nie sme o nič múdrejší. Čítame, že dokonca budú búchať na dvere hovoriac: Pane otvor nám, Ty nás vari nepoznáš? Veď nevieš, ako sme Ti krásne na bohoslužbách spievali, bol si v našom zhromaždení našim hosťom každú nedeľu, vieš, ako sme sa pre mnohých obetovali…
Neznám vás, odstúpte odo mňa, páchatelia neprávosti. Myslím, že to sú jedni z najvážnejších slov v Biblii. Aké je to hrozné, zúfalé zistiť na konci svojho behu, života, že som minul cieľ, že stojím pred nebeskou bránou a tá zostáva zatvorená.
Viem si predstaviť, že po tejto odpovedi boli učeníci vo veľkej neistote a duchovnom chaose. „Vchádzajte tesnou bránou“. Čo to má znamenať? Ktorá brána je tá tesná? Ktorou bránou máme vchádzať? Myslí tým Jeruzalemské brány?
Je to snáď Herodesova brána, alebo Damašská, Sionská, Krásna, Údolná, Hnojná, Rybná, Koňská, Strážna, Východná … (dnes 8 + Zlatá). Ktorou mám vchádzať?
Pán Ježiš hovorí, že na začiatku našej cesty je brána a za ňou nesleduje cesta, ktorá niekam vedie. Prečo brána? Aký má význam? A čo cesta? Kam vedie?
V biblických dobách boli brány dôležité nielen pre obranu mesta, ale aj pre správu mesta. Brána reprezentovala samotné mesto. Bola akýmsi predobrazom toho, čo nás za tou bránou čaká. Čiže logicky za krásnou širokou bránou očakávame krásne široké cesty a naopak, za tesnou bránou, kde sa človek horko ťažko cez ňu dostane, očakávame asi len nejaký chodníček, úzku cestičku.
Široká brána – to môže byť taká tá hlavná mestská brána, za ktorou nasleduje hlavná (kráľovská) cesta niekam na veľké tržište alebo k palácu. Touto bránou vchádzajú kráľovské sprievody a obchodné karavány. – Úzka bránka – to sú tie zadné dvierka pre služobníctvo.
Keď sa pozrieme do Starého zákona, vidíme, že sa tam bežne hovorí o živote ako o ceste. To nie je nič nové ani dnes. Život je cesta – a našim zrakom je naša viera: „Chodíme vierou nie videním“ 2K 5,7 Niekam kráčame. Prichádzame na rôzne životné križovatky, rozhodujeme sa kadiaľ ďalej.
Starý zákon hovorí o chodení v „zákone Hospodinovom“ – tzn. snažiť sa žiť podľa Božej vôle – to je dobrá cesta. Cesta, ktorá má cieľ. Je to cesta priama, priestranná. Žalmista sa modlí v Ž 5,9: „Svoju cestu predo mnou urob priamou“, alebo v Ž 107,7 vyznáva, že „viedol ich po rovnej ceste“. Zato cesta bezbožníkov je cesta úzka, nebezpečná Ž 35,6 „Nech je ich cesta tmavá a klzká“
Skoro by sme teda čakali, že Ježiš povie, že cesta spravodlivého bude priama, jednoznačná, pohodlná a bude nás pozývať na takúto cestu, nie úzku.
Priame, jednoznačné a na tú dobu i pohodlné, boli vojenské cesty, ktoré budovali Rimania. Také staroveké diaľnice. Viedli od mesta k mestu, od pevnosti k pevnosti. Chodiť po takej ceste bolo potešením. Kto prišiel na takúto cestu, ten už vedel, že niekam dôjde. Že sa nestratí ani nezablúdi. Nešiel po nej sám, prúdili na nej zástupy ďalších pútnikov. Cítili sa bezpeční. Okrem toho boli pod ochranou vtedajšieho najsilnejšieho vojska na svete. Nebolo by lepšie prirovnať cestu viery, cesty nasledovania, takejto ceste? Pekná, dláždená, priama a chránená.
Problémom úzkej cesty nemusí byť teda v tom, že by sa po nej ťažko kráčalo a úzkej brány v tom, že by sa človek nemohol pretiahnuť. Problém je skôr v tom, ako podozrivo, menejcenne a hlavne nedôveryhodne vypadá jednak brána, alebo skôr dvierka, kde sa ešte musíme zohnúť, aby sme vôbec prešli a tá cesta, alebo skôr chodník – vedľa tej priestrannej brány a širokej diaľnice.
Ako sa mám rozhodnúť? Podľa čoho?
Čo je na každej ceste to najdôležitejšie? ........ No predsa cieľ!!!!!
Vždy, keď sa vydávame na cestu, rozhodujeme sa tak, že si určíme cieľ a potom podľa cieľa volíme cestu.
Položme si každý sám sebe otázku: Aký je môj cieľ? Kam idem? Viem to na 100 %?
Navigácia – perfektná vec, zadáme cieľ a necháme sa viesť.
Škoda, že niečo také nevymysleli pre náš život. Zadali by sme „Božie kráľovstvo“, alebo „úspešná kariéra“, „popularita“ … atd. a máme vystaráno.
Aký cieľ si si vyťukal v navigácii svojho srdca?
Pán Ježiš nás pozýva na úzku cestu, ktorej cieľ je večný život s Ním. Predtým ale musíme prejsť úzkou bránou.
Tou bránou je sám Ježiš. V ev. Jána Pán Ježiš hovorí: Ja som dvere – keď cez mňa vojde niekto, bude spasený. Keď ho viedli na Golgotu, viedli ho bočným vchodom. Áno, Golgota, Ježišov kríž je tou bránou. Bez nášho pokánia a odpustenia, bez toho, aby sme prechádzali Golgotou, sa na cestu spasenia, cestu do večného života, nedostaneme. Nejde to nejako obísť, že by sme sa tejto bráne vyhli. Mnohých vecí sa možno budeme musieť i vzdať, aby sme vôbec tou bránou prešli. Pán Boh nás vedie i k tomuto kroku.
Pán Ježiš v ev. Mt 16,24 hovorí: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma.
Ale je to práve Ježiš, ktorý nás volá na tú úzku, v očiach sveta neatraktívnu cestu. Neboj sa poď za mnou. Dôveruj mi. Hovorí Ježiš.
A čo cesta?
Aký je teda vlastne rozdiel medzi úzkou a širokou cestou? Myslím, že to nie je v tom, že ta úzka cesta je tŕnitá, nepriechodná, plná ťažkostí a široká pohodlná, bez strachu, bolesti, nemoci, to je alkohol, peniaze, bezstarostná zábava, bary a lokály… no skrátka užívajú si to. Na širokej je veľa bolesti, smútku…
Veď predsa úzka cesta môže byť i lesná cestička zarastená machom. A cesta po nej je osviežujúca. Na diaľnici určite nenatrafíme na krásnu, čistú studničku alebo prameň vody. Úzka cesta, to môže byť i poľná cesta, alebo cesta ovocným sadom, kde si môžeme natrhať krásne jablká. Áno, – úzka cesta môže byť občas zarastená, alebo máme pocit, že sa nám stráca. Môže a nemusí. Ide o to, že človek nevie, čo ho na takejto ceste za najbližšou zákrutou čaká.
Základný rozdiel, o ktorý tu ide, by som povedal, že je v neistote. Široká, dláždená, vyšlapaná cesta budí predovšetkým istotu, že niekam vedie; Na veľkej širokej ceste sa dá spoľahnúť, že po nej niekam dôjdeme. A ešte ide po nej hodne ľudí, predsa by nešli všetci nesprávnym smerom. Naproti tomu úzkemu chodníku sa nedá veriť. Kto vie, kto ho vyšľapal a kto vie kam nás zavedie…
Neistota. Je to, čo sa diabol snaží zasiať do nášho srdca.
Amen.
Dušan Bruncko