Kázání 28. října 2018

Dnes budeme pokračovať sériou úvah o jedného z učeníkov Pána Ježiša. Príbeh, ktorý sme čítali, je jeden z tých smutnejších príbehov zo života Petra. Túto udalosť popisujú všetci štyria evanjelisti. Asi ju pokladali za veľmi dôležitú, aby ju odovzdali aj nám, ktorí budeme prechádzať možno podobnými skúškami. Ev. Ján v tomto príbehu ešte dodáva tú informáciu o stretnutí pohľadov Ježiša a Petra. V tom pohľade sa v okamžiku premietli všetky ich predchádzajúce rozhovory, i ten z 1. čtení. Tento pohľad prenikol hlboko až do Petrovho srdca. Lukáš zase doplňuje informáciu, že jedným z tých, kto Petra poznal, bol príbuzný veľkňazovho sluhu, ktorému Peter odťal ucho.

Možno si kladieme otázku, ako je to možné, že Peter po 3 rokoch nepretržitého chodenia s Ježišom ho nakoniec zaprie.?? Zažil vzkriesenie Lazara, uzdravenie slepých, chromých, malomocných, mnohých ďalších zázrakov… Bol svedkom udalosti na Hore premenenia… Ako je to možné, že len pár hodín predtým tasil meč a bojoval proti vojenskej presile, aby zabránil zajatiu Ježiša. Je to ten Peter, ktorý v tej istej kapitole (Mt 26,31–35) oponuje Ježišovi, ako sa mýli, keď tvrdí, že ho všetci učeníci opustia. „Ak aj všetci odídu, ja nikdy“. Peter, skôr ako kohút zakokrhá, 3× ma zaprieš, že ma neznáš. „A čo by som mal aj umrieť s Tebou, nikdy Ťa nezapriem“. Tak si bol Peter istý svojou silou a pevnou vôľou. Keď si urobíme prierez životom Petra, tak je to tak nahoru-dolu. Niektoré udalosti sme na tomto mieste práve v súvislosti s Petrom už počuli, tým, že osobou Petra sa zaoberáme už dlhšiu dobu. V mnohých prípadoch nám môže byť príkladom svojou horlivosťou, zápalom, odhodlanosťou.

Povolanie Petra – všetko opustil – otca, svoje povolanie rybára, siete, čln, jednoducho to „zabalil“ a išiel za Ježišom. Potom sa na inom mieste pýta Ježiša: „A čo dostaneme za to, že sme všetko opustili a išli za Tebou?“ Právom sa môžeme pýtať aj my.

• Chodenie po vode
• Petrovo vyznanie na otázku, za koho pokladajú ľudia Ježiša: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“. Nádherné vyznanie. Možno bol prvý, kto to takto otvorene o Ježišovi povedal. (Mt 16,13–19). Ježiš mu hovorí: „Ty si Peter-skala – a na tejto skale vystavím si cirkev a brána záhrobia (smrti) ju nepremôžu“.

To Pán Ježiš v tejto chvíli ešte nevedel, že Peter ho zaprie? To má byť akože tá pevná skala, ktorá sa nepohne? Vidíme, ako ľahko sa Peter „zatriasol“ pred „obyčajnou“ slúžkou? Toto myslel Pán Ježiš, že je tou skalou? Myslím si, že tou skalou nie je osoba Petra, ale poznanie a vyznanie, že „Ježiš je Kristus Syn Boží“. (Toto poznanie nie je z nás, ale od nebeského Otca – v. 17.) Cirkev, ktorá vyznáva Ježiša ako Krista, stojí na tejto skale. Zbor, ktorý vyznáva Ježiša, ako Krista – Spasiteľa, stojí na tejto skale. Jednotlivec, ktorý vyznáva Ježiša, ako Krista a Spasiteľa, stojí na tejto skale. Cirkev, zbor, jednotlivec, ktorí nevyznávajú Ježiša, ako Krista-Spasiteľa, nemá s touto skalou nič spoločné a stojí na piesku. Kiež nikdy nestratíme toto vyznanie.

Rozhodujúci modlitebný zápas v Getsemane Peter prespal. Pán Ježiš ich žiadal, aby s ním bdeli a modlili sa. Potreboval ich v tejto chvíli. Možno by sme boli rýchli Petra odsúdiť, že ako sa mohol takto zachovať. Ale ruku na srdce, nevidíme tak trochu v Petrovi vlastný obraz? Nenastavuje nám Pán Boh zrkadlo, akí v skutočnosti sme niekedy aj my?

Kladieme si otázku, ako to, že učeníci nechápali, keď im hovoril o svojom utrpení? Veď to bolo tak jasné… Ako to, že ani my Bohu veľmi často nerozumieme a možno ani nechceme rozumieť? Ako to, že mu tak málo naslúchame? Tak málo túžime po Jeho slove? Prečo „prespíme“ toľko príležitostí na modlitbu. Nie sú nám niekedy mnohé iné veci prednejšie, ako modlitba a Božie slovo? A potom sa divíme, že „príde slúžka s otázkou“ na našu vieru, výzvou k pomoci druhému – situácie, kedy by sme mali ako kresťania obstáť, a… zlyhávame

Vráťme sa na dvor veľkňaza. Petra v tej chvíli však nespútava iba strach. Ruky mu zväzujú i jeho minulé zlyhania, keď v Getsemane sluhovi veľkňaza odťal ucho. Príbuzný toho zraneného hoj teraz poznal a pripomína mu: „Či som ťa s ním nevidel v záhrade?“ Peter teraz dostal strach i z toho, že vyjde najavo, ako si on, ako učeník mierumilovného Krista, počínal násilne a aké zranenie spôsobil jednému z Ježišových odporcov.

Bratia a sestry, ako i nás dostihujú naše zlyhania. Ako celú Kristovu cirkev dostihujú jej vlastné hriechy a páchané násilnosti. A koľkokrát sme i my niekoho zranili, už či hrubým neláskavým slovom, výbuchom hnevu alebo iným útočným výpadom – a teraz by sme mali pred ním vyznať svoju vieru v Krista, to ako milujeme Ježiša? Veď by nás hneď obvinil, že sa podľa svojej viery vôbec nechováme a mal by pravdu. A tak i Peter znovu zaprel. A v tom zakokrhal kohút.

Bratia a sestry, koľkokrát sme už zapreli Krista a ani sme si to neuvedomili, pretože žiadny kohút v tej chvíli nezakokrhal. Buďme vďační za každé nepríjemné kokrhání, ktoré nás usvedčuje, ale zároveň vyzýva k ľútosti a k úprimnému pokániu. Veď kokrhání kohútov odjakživa oznamovalo koniec temnoty noci a príchod svitania, príchod nového dňa.

Je to úžasná Božia milosť, keď pochopíme, že z vlastnej sily neobstojíme. To poznal po tejto udalosti aj Peter. Pán Boh je tak dobrý, že nám dáva vždy novú šancu postaviť sa a ísť ďalej. Približovanie k Bohu sa deje často aj cez naše pády, cez pokánie a vyznanie našich zlyhaní. Cez slzy pokánia. Tak ako Peter, vyšiel von a horko plakal. Poznal, ako veľmi sa mýlil, keď sa spoliehal na seba, tak si bol istý.

Dovoľte, aby som sa v tejto chvíli vrátil ešte k jednému Petrovmu vyznaniu. Je napísané v ev. Jána, 6. kapitole: Na otázku Ježiša – „I vy chcete odísť?“ Peter odpovedal: „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a poznali, že Ty si ten Svätý Boží.“

Áno, môžeme vyznávať, že pán Boh je dobrý a verný. Vyvolil si nás, hlinené nádoby, ako píše ap. Pavel v 2K 4,7, aby do týchto nedokonalých nádob (nádob z bláta), krehkých, ktoré sa dajú ľahko rozbiť, do týchto nádob vložil ten vzácny poklad Božej spásy, aby sa „ukázalo, že tá prenesmierna moc nie je z nás, ale z Boha“. Pán Boh nás pozná lepšie, ako my sami seba, a napriek tomu nás veľmi miluje.

Pán Ježiš začína s Petrom znova. Peter prechádza cestou pokánia, odpustenia a nového povolania. Zažije veľkú udalosť Letníc, zoslanie Ducha Svätého a ide ďalej, nie vo svojej vlastnej sile, ale v moci Ducha Svätého. Nebojí sa postaviť pred židovskú radu a vydávať svedectvo o Ježišovi, Mesiášovi, nebojí sa palicovania, väzenia, vyhrážaniam veľkňazov. Vidíme tu úplne iného, nového Petra.

Pán Boh pozýva aj nás, aby sme boli jeho svedkami. Svedčiť ale (aj zaprieť) môžeme rôznym spôsobom. Kto ako je povolaný. O týchto povolaniach píše aj ap. Pavel v liste do Korintu.

• Môžu to byť slová povzbudenia, napomenutia, potešenia, niekomu pomôcť, venovať náš čas a byť mu nablízku, ísť s ním kus cesty, modliť sa za niekoho… kto ako je povolaný a obdarený.
• Povzbudiť k horlivému modlitebnému životu a štúdiu Biblie. To nám dáva silu obstáť.